Aj keď vás nik neosloví a svet vás už nemá rád môžeš veriť svojmu psovi, že je verný kamarát.

Príbehy

Baronov príbeh

14. května 2011 v 12:23 | Psia Dušička
Barónov príbeh
Autor: Katka Kopalová
Prebudím sa do slnečného a sviežeho jarného rána. Vtáčiky štebocú a deti sa s veselým výskaním naháňajú za loptou. Chcem sa rozbehnúť po zelenej jarnej tráve a pocítiť teplý vietor svištiaci okolo mojich uší, no reťaz ma trhnutím zastaví. Zostanem ležať na betóne asi 1m od starej hrušky, vôkol ktorej je obtočený jej druhý koniec. Pohľadom zachytím deravú misku, pôvodne slúžiacu ako nádoba na vodu. Za sebou počujem búchanie ťažkých pracovných topánok. Blíži sa pániček. Zavrtím chvostom a šťastne vyskočím, avšak takmer okamžite padám naspäť na zem. Nalomené bedro po bitke (dovolil som si žalostným zavýjaním po týždennej hladovke vypýtať jedlo) ma stále veľmi bolí. Vystrčím aspoň jazýček a nežne obliznem páničkovo koleno. Ľúbim ho, i keď je na mňa občas pritvrdý. "Ty bastard!" zreve a surovo ma kopne. Zakňučím, stiahnem chvost a pomaly sa doplazím k nemu. Spravil som vari niečo zlé? Pre každý prípad sa mu začnem ospravedlňovať. Nechcem, aby sa na mňa hneval. Chcem, aby sme boli priateľmi. "Nepočul si ma? VYPADNI!!!!" ziape, až celý sčervenie v tvári. Do ruky schmatne akýsi kus železe a rany len tak lietajú. V panike a bolesti hľadám búdu....teda starý prevrátený sud. V ňom bývam. Na chvíľu ma obklopí prítmie a keď sa odhodlám vystrčiť ňufáčik von, pozerám priamo do hlavne nabitej poľovníckej pušky. V prvom momente ničomu nerozumiem. A potom mi to dôjde! Chce ma zabiť.... Mám len jedno želanie - milosť. Keď odrátavam posledné sekundy lúčiac sa zo životom ticho pretne ostrý výkrik. "Nieeee!!" Zahluší výstrel a ja padám k zemi... Nejasne vidím ženu bežiacu ku mne. Plače. Skloní sa ku mne a jej slza mi dopadne na líce. Vstane a zúfalo kričí na môjho pána. "Minul som" prehodí, akoby mu na mne ani nezáležalo. Minul? Chvíľu premýšľam a...a...ja predsa žijem!!! On sa netrafil!!! Od radosti vyskočím na všetky štyri. Šťastne mlátim chvostíkom okolo seba. Medzitým žena horlivo diskutuje. Ľudskej reči nerozumiem. Pániček však povie "Berte si ho" a žena ma na to odvádza z dvora.... Kam to idem?
Nechcem ísť preč od pánička. Kto ho bude strážiť? Kto mu bude pomáhať? Žena mi však trpezlivo vysvetľuje, že ma už viac nechce. Vraj som preňho len bastardom, ktorý ho stojí peniaze. Vraj sa ma chcel zbaviť, ale nemusím sa viac báť. Pomôže mi. Nasadáme do auta. Cesta nemá konca kraja. Nikdy som sa nevzdialil z dvora. Všetko je tu nové. Svet je oveľa väčší ako som si myslel. Som trošku zmätený a neistý, avšak dôverujem žene. Žene, ktorá mi zachránila život. Dokonca mám už vlastné meno :o)) Som Barón. Som na seba hrdý. Prvý raz cítim, že niekam patrím. Auto zastane a my vystupujeme. Je tu veľa ľudí. Vravia, že som v bezpečí. V opatere OZ Túlavá labka. Nasledujem mladú dobrovoľníčku, ktorá ma odvedie do môjho koterca. Mám tu jedlo a vodu. V rýchlosti sa rozlúčim so svojimi záchrancami. Venujem im pohľad plný vďaky.
Teraz som tu a čakám možno práve na Vás. Plnými dúškami si užívam slobodu. Mám asi 3 roky a v predkoch RTW. Hodím sa ako strážca do rodinného domu, no rád sa maznám. Svojim ľuďom budem nadovšetko verný. Sľubujem. Prídete si pre mňa a ukážete mi význam slova ŽIŤ?

Kontakt: 0910 967 465, 0903 261 807
tulavalabka@gmail.com


Psia láska

25. dubna 2011 v 10:56 | Psia Dušička
V ten jeden deň hľadel si spoza mreží
keď ďalší človek vkročil dnu
ty si mal v očiach len prosbu Prežiť
a strach, že ťa iní predbehnú

On zháňal šteňa,
že dieťa sa musí s niečím hrať
"Konečne zmena!"
zaštekal si si z ticha vrát

A potom doma, s tou láskou v očiach
ako to iba psíci vedia
si si to malé dievča počkal
šťastný, že preč ťa už nikto nedá

Mať vlastný domov a tých, čo ťa ľúbia
splnený tajný psíkov sen
nie všetci dvojnohí sú však vždy ľudia
štvornohý život plný zmien

Dievčatká rastú, šteniatka tiež
kto sa už bude hrať a s čím
"Zbytočný pes, zmizni a bež,
poslúchaj, nech zas nekričím!"

Hodený pri ceste, v zime a sám
to je to teplo domova?
Nerozumieš týmto hrám
nimi len ľudia hovoria

A čo sa s týmto psíkom stane
je iba v našich rukách
nesmieme tvory nechať samé
a po dušiach im stúpať...

Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.

Frodo 5 dní bez pomoci s ukousnutou nohou

1. dubna 2011 v 14:50 | Psia Dušička
Frodo se dostal do karanténní stanice v Trebišově jako krásný zdravý pejsek. Nebyl v karanténní stanici dlouho a hned o něj projevila zájem rodina z Bratislavy. Bohužel, než si pejska stačili odvézt domů, nabral Frodův osud úplně jiný směr.
V noci mu jiný pes, pravděpodobně hlídací pes správce útulku, ukousl téměř celou nohu. Frodo zůstal s ukousnutou nohou v kaluži krve na studeném betonu v karanténní stanici bez pomoci celých 5 dní. Je těžké pochopit, že člověk, na kterém bylo zvíře závislé, se mohl zachovat tak krutě a nechat tak těžce zraněné zvíře bez pomoci.
Z karanténní stanice byl Frodo vysvobozen ochránci zvířat ve chvíli, když už prakticky umíral. Dostal se do péče veterináře MVDr. Štefan Szakalla ze Sence. Frodo měsíc bojoval o život a svůj boj nakonec vyhrál. Šikovnému veterináři se podařilo Froda zachránit.
Frodo teď žije se svojí novou majitelkou, která už jednoho třínohého psa měla. I se třemi nožičkami Frodo zvládá všechno perfektně.

Fotogalerie

Poník lieči :)

23. srpna 2010 v 17:19 | Psia Dušička
 Príbeh o tom ako poníci spríjemňujú život chorým deťom.

Lajka

18. dubna 2010 v 10:58 | Psia Dušička
LAJKA
(r. 2003)

Rozhodla som sa napísať príbeh o Lajočke. Aby som vás vyviedla z omylu - Lajka nebola sibírska lajka, bola to kríženka československého vlčiaka, ale bola o kúsok vyššia a bol to najúžasnejší psík, akého som dovtedy stretla, okrem mojej Astičky a Sindušky, ale to je už ďalší príbeh.....
Do útulku som vtedy len začala chodiť a Lajka tam už bola. Bola vtedy asi najvyššia fenka v útulku. Nebola šedá, ona bola jednoducho strieborná. Po čase som si ju tak obľúbila, že som chodila do útulku aj doobeda, aby som ju vždy mohla vziať na prechádzku k potoku. Vždy chodila voľne, pokiaľ sme neboli na ceste, odbehla do potoka, napila sa, pobehala po vode a zas sa vrátila na zapískanie. Bola neuveriteľne poslušná. Raz ju začal obťažovať jeden malý pouličný pes, ktorý bol strašne nervózny a agresívny na ľudí, aj na psy. Lajka si ho nevšímala a keď sa jej zahryzol do labky, úplne ho odignorovala. Bola neuveriteľná . Znášala sa nám so všetkými fenkami. Až raz bola pustená so staforďankou Amy..... Tá na ňu veľmi žiarlila a odrazu ju napadla. Bola to hrôza, už som si myslela, že to dopadne zle..... Amy skákala Lajke do krku a potom sa jej zahryzla do zadnej nohy a Lajka, hoci bola o polovicu vyššia, nebránila sa, len stále kňučala..... Nakoniec sa ich podarilo oddeliť kýblami vody. Lajke sa našťastie nič nestalo, čo bol taký malý zázrak, lebo Amy bola naozaj dobre stavaná a silná fenka a navyše ju poriadne trhala..... Lajka však nemala ani škrabanec, možno pár vytrhnutých chlpov. A vôbec sa nezmenila. Nezačala byť pozornejšia, ani nikdy nevrčala. Až raz prišiel jeden pán a mal o Lajku záujem. Vtedy som nebola v Moravciach a keď som prišla, Lajka tam už nebola. Povedali mi, že sa dobre umiestnila. Nikdy nezabudnem, ako som ju vzala k nám a hrali sa s mojou jazvečíčkou, ktorá sa inak bála veľkých psov a tiež na to, ako som ju kefovala v záhrade a keď som skončila, celá záhrada vyzerala, ako keby bolo snežilo....
Maj sa Lajočka, dúfam, že sa máš naozaj dobre !

Diana
http://www.nuzm.weblahko.sk/

Bábätko a psík

6. února 2010 v 20:11 | PsiaDuša

Bábätko a psík

autor - Renáta Divišová
Na úvod zdravím všetkých čitateľov tohto príspevku.
Bola som oslovená na napísanie mojej skúsenosti, možno na poradenie, alebo na zamyslenie v prípade, že vlastníte štvornohého člena, bývate v činžiaku a zistíte, že čakáte mimino.
Stalo sa to aj mne..................
Ale poďme od začiatku.
Na druhý deň ako som sa odsťahovala od rodičov som sa vybrala pre naše slniečko Pegynku, malinke šteniatko beagla. Priviezli sme si ju z Topoľčian. Veterinár pri prvej prehliadke nič nezistil, boli sme šťastní, že máme zdravé šteniatko. No o pár dní neskôr sa všetko zmenilo. Zistili jej parvovirózu. Našťastie sa z toho dostala a od tej chvíle sme nerozlučné. Nevedela som si predstaviť, že už po pár dňoch vzniklo medzi nami také silné puto. Pegynka sa má u nás naozaj dobre, priam vynikajúco.
Keď mala 2 roky, tak som zistila, že budeme mať ďalšieho člena rodiny, ktorého nosím pod srdcom, bábätko. A začal sa kolotoč.......... (dajte toho psa preč, .... to nebude dobre pre dieťa mať v byte psa,.......narodí sa vám postihnuté dieťa,......atď)... Toto som počúvala pri každej prechádzke, keď ma všetci "odborníci" uisťovali, že mať v byte psa a mimino je nereálne.
Celých 9 mesiacov som bola doma a urobila som veľkú chybu, pretože 9 mesiacov som bola s Peggy 24 hod. denne, pretože som si už popredu robila výčitky, že keď pôjdem do pôrodnice, tak sa nebudem môcť Peggy venovať. Naviazali sme sa na seba ešte viac.
Našťastie som rodila v čase, keď mal manžel celozávodnú dovolenku, tak bol s ňou celé dni on. Po návrate s pôrodnice sa môj pes so mnou nebavil. Doslova a do písmena ma ignorovala, bola urazená. Ja som bola unavená ale aj cez to a v bolestiach som ju brávala na vychádzky, maznala sa s ňou a jedného krásneho dňa sa to stalo.....
Pegynka prišla po prvý krát sama od seba privítať nového člena. Podišla ku kolíske a cez medzeru si položila hlavu na to naše mimino a radostne vrtela chvostom. Bol to pre mňa ten najkrajší obraz. Od toho dňa sa stala z nás nerozlučná trojka :)
Pegynka ma dokonca vždy volala, že sa Laura zobudila, alebo pokakala. Keď teraz stretnem dákeho "odborníka", ktorý sa vypytuje, ako to zvládam, tak moja odpoveď je, že je to tá najúžasnejšia vec, mať psa a dieťa.
Laura má teraz skoro 2 roky, každý večer dáva do misky Pegy granule, nalieva jej vodu, keď nemá, spolu sa hrajú, dokonca sa snaží ju venčiť na vôdzke ale v tej chvíli neviem ktorá ktorú venčí. Už sa nám stalo, že sa Laura vyumývala celá v miske s vodou pre Peggy ale to sú aspoň humorné situácie, na ktoré spomíname.
Prajem všetkým, ktorí sa rozhodnete pre spolužitie psov a malých detí veľa úspechov a veľa zábavy ako je teraz u nás.
Renáta, Laura a Peggynka

Štastie zvané domov :)

29. října 2009 v 19:26 | PsiaDuša
Šťastie zvané domov
PICT0001.JPGToto je Benji. Krížená sučka jazvečíka, má okolo 5 rokov a za tento čas si toho užila dosť. Najhoršie bolo asi to, keď sa jej vzdali vlastní majitelia a ocitla sa v útulku pre opustených psíkov. Prvé dni v novom dočasnom domove znášala veľmi ťažko. Vôbec nevychádzala zo svojej búdy, bála sa ostatných psov a k ľuďom sa správala nedôverčivo a odmerane. Bolo to vlastne celkom prirodzené správanie, veď si predstavte situáciu, keď Vás náhle vytrhnú zo zabehaného životného rytmu a ani poriadne neviete prečo. Takýto psík nechápe, prečo sa o neho už nestará jehoPICT0008.JPG pán ale niekto cudzí, prečo už nespí vo svojom pelechu, a kam sa to vlastne dostal. Aj Benji bola zmätená a nevedela pochopiť, prečo sa stalo, čo sa stalo.
Trvalo jej nejaký ten čas, kým si na nové prostredie zvykla, no stala sa z nej milá a kamarátska psia dáma, aj keď niekedy trochu hlučná. Benji si totiž svojím štekotom neustále pýtala pozornosť.
Človek by si myslel, že Benjika nám v útulku už asi aj zostarne. Predsa mala už svoje roky a nebola ničím výnimočná a väčšina PICT0105.JPG ľudí sa bojí adoptovať dospelého psíka, no na našu veľkú radosť práve Benji padla do oka jednej milej rodine a našla svoj nový domov. A nie hocijaký…
Namierila si to so svojou adoptívnou rodinou rovno do Dánska. To je, čo? Sami sa môžte presvedčiť ( viď foto ), že sa jej nový domov veľmi páči a darí sa jej skvele. Fotky, ktoré nám táto milá rodina poslala, svedčia o tom, že Benjika mala obrovské šťastie a lepší život si nemohla ani vysnívať.
Nám ostáva len dúfať, že je ešte veľa takýchto ľudí a že aj ostatní psí obyvatelia útulku budú mať takéto šťastie. Tak, Benjinka, posielame Ti do Dánska jedno srdečné ,,hav-hav" a nech naďalej robíš radosť svojmu okoliu.

Odmena za oddanosť

29. října 2009 v 19:19 | PsiaDuša
ODMENA ZA ODDANOSŤ
Tvrdenie, že človek je najušľachtilejším stvorením na svete,
si možno vysvetliť tým, že mu to žiadne iné stvorenie nevyvrátilo.
Hovorí sa, že pes je najlepším priateľom človeka. Už od nepamäti sprevádza tento štvornohý tvor naše kroky, leží nám pri nohách a s nadšením plní naše príkazy. Jeho jediným cieľom je vyvolať úsmev na tvári svojho majiteľa. A za to všetko mu stačí nežné pohladenie, milé slovo a naša pozornosť.
Žiaľ, niektorí ľudia si nevedia vážiť toto nezištné priateľstvo. V psovi vidia len zviera neschopné žiadnych citov, zdroj peňazí či hračku, ktorú možno hocikedy odložiť na poličku. Práve preto je veľa nevinných psíkov týraných, zneužívaných na surové psie zápasy, priviazaných celý život na reťazi, vyhodených na ulicu a čo je najhoršie, častokrát i neľudským spôsobom usmrtených. Pri tomto ohavnom zaobchádzaní so živými stvoreniami ľudská fantázia už prekročila vari všetky medze.
Nedá mi nespomenúť jarné záplavy, ktoré postihli aj naše mesto. Mnoho bezbranných zvierat, najmä psov, sa utopilo, a to len vďaka ľahostajnosti ich majiteľov. Nedávno si rieka vzala ďalšiu obeť. Stal sa ňou nevinný pes, ktorého niekto hodil do vody so zviazanými nohami. Z mŕtveho ramena rieky Nitry ho vylovili pracovníci mestského útulku pre opustených psov. Je zarážajúce, že človek nedá nechcenému zvieraťu ani šancu na prežitie. So zviazanými nohami ho hodí do vody a bezmocný pes sa v ukrutnom trápení utopí. Myslím, že so mnou budete súhlasiť, ak poviem, že ten, kto spácha takýto zbabelý čin, nemá právo nazývať sa človekom…
Týmto by som chcela apelovať na všetkých vás, ktorým osud našich najvernejších priateľov nie je ľahostajný. Tie nemé tváre plné lásky a vernosti naozaj za nič nemôžu. Každý pes je len obrazom svojho pána. Preto neobviňujme psa za niečo zlé, čo spraví, ale dlhodobou a trpezlivou výchovou dosiahnime úspešné zmeny v jeho správaní, ktoré nám uľahčia vzájomné spolužitie. Veď psy sú tu pre to, aby nám robili radosť a spríjemňovali všedné dni. Vážme si tento poklad a chráňme ho, ako sa dá.

King

24. října 2009 v 14:46 | PsiaDuša
King
autor - Paulínka Lacušová
Ahojte všetci, volám sa King (to je moje nové meno) a bývam v Poprade. Som trpaslíči pudlík, apricot s krásnymi očkami. Na môj predchádzajúci život túžim čo najskôr zabudnúť. Nemal som šťastie na dobrých páničkov, ktorí by ma dennodenne hladkali, maznali, hrali sa so mnou a dali mi dostatok lásky, po ktorej som vždy tak veľmi túžil. Snažil som sa byť dobrým psíčkom, no to čo sa mi stalo bolo niečo strašné. Rád som sa vozil v aute, a preto mi ani vo sne nenapadlo, že moja posledná cesta s páničkom bude pre mňa hotové peklo. Tak ako po iné dni, som sa usalašil na zadnom sedadle auta. Neviem ako dlho trvala cesta, ale zrazu som pocítil len akési škubnutie a tvrdý náraz.
Cudzie prostredie, neznámi ľudia, chladné počasie. Ocitol som sa v úplne neznámej krajine, okolo mňa jazdilo veľa áut a ja taký zmätený behám popri nich a čakám, kedy sa po mňa vrátia. Taký zmätený, dehydrovaný a hladný si už ani nevšímam autá rútiace sa okolo mňa a zrazu ďalší náraz. Keď som sa prebudil mal som už nielen rany na duši ale už aj na tele. Prestal som veriť, že sa po mňa niekto vráti. Začal som sa vyhýbať aj ľuďom, aby mi náhodou niekto z nich neublížil. Mám na tele veľké rany, z ktorých už netečie krv, ale zapaľujú sa a hrozne bolia. Som akísi malátny a slabý, a preto sa podarilo ľuďom z útulku ma chytiť.
Znova som sa viezol v aute, neveril som, že idem naspäť domov, ale malá iskrička nádeje tu bola. Keď som sa akosi spamätal ocitol som sa v koterci s iným psíkom. Na mojej duši i tele sú rany, v ktorých zahojenie už vôbec neverím. Z búdky vychádzam len, keď musím. Som už v útulku asi týždeň a ja cítim ako zo mňa pomaly uniká život.
Zrazu počujem zvuk motora, iného ako chodí pán z útulku. Vystupujú z neho akési postavy, ktoré už ani nevnímam. Počujem len: "Bože aký je zlatý, a aké ma smutné očká, jeho tu teda isto nenecháme." Prešlo pár dní a po dlhej naozaj dlhej dobe ma berie niekto na ruky.
Cítim sa slabý, ale vnímam, že človek, ktorý ma drží na rukách mi nechce ublížiť. Jemne ma hladká po mojom zranenom telíčku a ja sa pokojne opriem o neho a odpočívam. Musel som podstúpiť dve zložité operácie, aby som mohol prežiť. Svoju dôveru voči svojmu novému páničkovi si budujem ešte stále a ide to síce pomaly, ale teraz už viem, že mi nechce ublížiť, ale chce mi dať domov, po akom som vždy túžil. Teraz ma mrzí, že som na neho zo začiatku veľmi vrčal a nie raz ho pohrýzol svojimi drobnými ostrými zúbkami. Rany na tele sa mi hoja rýchlejšie ako rany na duši, ale láskavý prístup, ktorý dostávam vo svojej novej rodine mi zahojí aj tie.
ĎAKUJEM, ľuďom, ktorí mi zachránili život
ĎAKUJEM OZ Psia duša, pretože preplatila moju liečbu
a hlavne
ĎAKUJEM svojmu novému páničkovi, ktorí mi dal domov plný lásky.
(Nakoľko nič o predchádzajúcom živote Kinga nevieme, úvod príbehu je vymyslený.)

Maffi ♥

24. října 2009 v 14:44 | PsiaDuša


Maffi je len cca 3-mesačné šteniatko a už pocítilo ľudskú zlobu a ľahostajnosť, keď sa ocitla na ulici... Potom sa dostala do karanténnej stanice Malacky. Dobrovoľníčka Magda ju našla v koterci úplne apatickú, v koterci bolo plno červov... U veterinára stanovili diagnózu: Parvovírus.
Veterinár sa vyjadril, že ochorenie ešte poriadne neprepuklo, takže šanca na vyšetrenie je veľká. Bohužiaľ žiaden útulok ju nemohol vziať, pretože by boli ohrozené aj ostatné šteniatko. Parvovírus je vysoko infekčné ochorenie a väčšinou končí smrťou.
A tak hrozilo Maffy utratenie, keďže ju nebolo kam dať... A trápiť sme ju nechať nechceli...
Na poslednú chvíľku sa našla dočasnú opatera a tak má Maffy šancu na prežitie.

Ďakujeme p. Svetlanke za pomoc pre ňu a za záchranu jej života! A taktiež aj p. Magde, ktorá za ňou denne chodí a pomáha pri opatere.
Liečba Maffy bude nákladná, OZ Psia duša ponúklo svoju pomoc s financovaním.
Ak aj Vás osud Maffy zasiahol a radi by ste jej pomohli, tak môžete tak urobiť zaslaním finančného daru na číslo účtu 2622711607/1100.
Do poznámky uveďte MAFFI.

Ďakujeme za ňu!
31. august 2009
Pred pár dňami sme sa dozvedeli skvelú správu! Maffy nemá parvovirózu! Bola u iného veterinára a ten jej urobil opätovné testy. Touto cestou ďakujeme pánovi MVDr. Szabovi, ktorý ordinuje v Ružínove na Herlianskej ulici v Bratislave.
Týmto sa zároveň chceme ospravedlniť všetkým, ktorí poslali peniažky na liečbu ochorenia, ktoré Maffy nakoniec nemala! Všetci sa veľmi tešíme!
Prikladáme aj správu veterinára, ktorý ju vyšetroval - Lekárska správa Maffy
V prípade, že ste poslali peniažky, tak nám prosím napíšte, či si ich želáte zaslať späť alebo ich môžeme využiť na liečbu a záchranu iných opustených zvieratiek, ktoré to potrebujú.

Život plný strachu a úzkosti

29. srpna 2009 v 12:32 | PsiaDuša
ŽIVOT PLNÝ STRACHU A ÚZKOSTI...

Malého čierno-bieleho psíka sme videli prvý krát asi pred mesiacom, keď vystrašene stál pri ceste medzi dvomi dedinami, kde nie je nič len les a lúky. Podľa jeho dezorientácie nám bolo hneď jasné, že psíka niekto na ceste vyhodil. Ihneď sme ho chceli chytiť ale psík utekal a utekal, taký bol vyplašený chudáčik. Keď sme videli, aký obrovský strach s ním trasie, vedeli sme že jeho odchytenie bude veľmi ťažké. Pravidelne sme sa ho snažili nalákať, psíka však nebolo vždy vidieť, lebo sa skrýval v lese.

Tu prežil niekoľko daždivých dní o hlade, len sám so svojím strachom. Neskôr sa objavoval v meste vzdialenom 4 kilometre. Tam sa nám ho podarilo raz aj nachovať ale psík zase zmizol a dlho ho nebolo. Keď tu zrazu chlpáčik stál pred krčmou v Lukavici, v dedinke vzdialenej od mesta 6 kilometrov. Toľko kilometrov sa nabehal hore-dole a možno aj hlad ho prinútil podísť bližšie k človeku a tak sa ho podarilo chytiť. Bol veľmi vystrašený a tak sme ho museli zavrieť do letnej kuchynky, aby si oddýchol, neušiel a hlavne mal útočisko pod kuchynskou linkou. Dali sme mu tam misku s vodou, voňavé papanie, ale aj granulky, aby si psík vybral, čo mu bude chutiť. Zo začiatku vôbec spod skrine nevychádzal, tam ležal so stiahnutým chvostíkom a vyplašenými očkami. Chodili sme k nemu každú voľnú chvíľu, prihovárali sa, postupne ho pohladkali po nošteku, neskôr aj po hlavičke. Veľmi sa mu to páči, ale zo strachu celý ten čas sedel úplne meravý, strach nevie prekonať. Skúsili sme ho zobrať aj vonku, aby sa trošku prešiel avšak ani sa nepohol.

Pred 5 dňami si Lucas z dôvodu jeho zlého psychického stavu vyšklbal všetky chlpy na chvostíku. Išli sme za veterinárom, ošetril mu to, dal nám roztok na potieranie a tiež homeopatiká proti strachu a úzkosti. Bohužiaľ sa chvostík nezlepšil, mokvalo mu to a tým, že ho zo strachu stále držal stiahnutý pod sebou hrozilo, že sa tam dostane infekcia a tak sme včera museli dať chvostík amputovať. Dali sme ho hneď aj vykastrovať, aby už neskôr nemusel mať žiadny stres. Aj štichy sa mu vstrebú a nebudeme ich musieť vyberať.
Lucas je už aj kastrovaný, pokroky na zblíženie s človekom robí pomaly, ale ide to. Psík má len okolo jedného roka a takto veľmi zranenú tú malú psiu dušičku. Bude potrebovať niekoho veľmi trpezlivého, ktorý ho naučí veriť a znova sa tešiť zo všedného dňa. Veríme, že aj Lucas nájde človeka, ktorý bude jeho oporou a bude sa pri ňom cítiť bezpečne a pokojne.

Láska až za hrob...

29. srpna 2009 v 12:31 | PsiaDuša
V jeden večer keď príroda oznamovala príchod zimy bola veľká fujavica, sneh padal, cesty boli zasypané a predsa aj v tomto nečase sa našiel bezcitný človek, ktorý dokázal vyhodiť bezbranné zviera na dialnici a dúfal, že ho prejde auto. Bola to krásne stavaná fenka nemeckého ovčiaka. Bezhlavo bežala popri diaľnici, ale auto svojho pána nedohonila, zmizlo v diaľke rýchlejšie ako ona vládala bežať. V nádeji, že ju odvezieme do jej predošlého domova nastúpila celá zasnežená a premoknutá do auta k nám. Dali sme ju do voliéry, zjedla plnú misku granúl, napila sa a akoby tu žila odjakživa vošla do búdy a išla spať. Neverili sme ako rýchlo sa adaptovala a aká skvelá fenka to je. Nazvali sme ju Brita a dali vysterilizovať, aby u svojho budúceho majiteľa si užila už len pokojnú starobu a lásku. Fenka bola u nás asi týždeň, nikdy neutekala, vždy sa rada poprechádzala po záhrade, zahrala a išla späť do búdy. Nekonfliktná, neštekavá, pokojná a veľmi múdra, taká bola naša milovaná Brita.
Jedno ráno keď som išla fenku chovať som zistila, že fenka nie je ani v búde ani v celej záhrade. Zúfalo som ju hľadala po celej dedine, všetkých sa pýtala, niekoľkokrát za deň prechádzala dedinou a dúfala, že ju nájdem, žiaľ neúspešne..
O 4 dni neskôr, keď som stále verila, že sa nájde, som ju našla ležať v jarku pri dialnici, presne na tom istom mieste kde sme ju vtedy našli, presne tam kde ju vyhodil ten ktorého tak milovala, ktorého tak zúfalo išla znovu hľadať a položila za neho aj život. Človeku tečú po líci slzy, keď vidí tu nesmiernu oddanosť, tú nekonečnú lásku psa voči niekomu kto si to ani nezaslúži. Tomu, kto fenku dohnal až za dúhový most prajem zo srdca len jedno, presne to, čo spôsobil on.
O 3 dni na to prišli záujemci o adopciu a psíkom, ktorého si chceli ihneď zobrať a dať mu lásku a domov, bola Brita.... Už bolo však neskoro.

Príbeh týraneho Dannyho...

29. srpna 2009 v 12:29 | PsiaDuša
Ahojte, volám sa Denny a som nemecký ovčiak čiernej farby. Prežil som si svoje trápenie a chcem Vám o tom porozprávať, tak čítajte pozorne. Moje utrpenie začalo v koterci, kde nás náš pán aj s mojim kamarátom držal zavretých. Neviem ale čo sa stalo, čím sme nášho pána nahnevali a prečo sme ho prestali zaujímať, proste za nami už nechodil, vykašlal sa na nás a nechal nás na pospas zavretých v koterci bez jedla a bez vody. Takto to nejaký čas trvalo, papali sme sneh a to bolo jediné čo nám tam z neba padalo. Bolo to strašné, my sme chudli a mráz prituhoval. Bol som hladný a bola mi strašná zima. Stále som dúfal že nás niekto nakŕmi alebo zachráni. Vedľa nás mali totiž policajti koterce, ale vôbec sme ich nezaujímali. Nevedel som ako ďalej, keď sa stalo to najhoršie. Pre môjho kamaráta sa náš koterec stal klietkou smrti, posledným miestom kde strávil tie ťažké dni hladovania a žiaľu. Môj kamarát ZOMREL a ja som ostal SÁM. Nevládal som a prestal som aj dúfať, že niekto príde opustil som sa, už mi bolo jedno čo so mnou bude a čakal som kedy sa to konečne skončí. V jedno ráno som sa prebudil a uvidel som ľudí. Neveril som vlastným očiam, keby som mohol tak od štastia plačem, oni ma prišli zachrániť hurááá, škoda že sa toho nedožil aj môj kamarát. Chcete vedieť ako sa ľudia dozvedeli, že tam trpím? Okolo nášho pozemku išla "veterina" a keď zbadali môjho mŕtveho kamaráta zavolali karanténu a prišli aj pre mňa, nie ako policajti, čo si ani nevšimli že som tam, a že trpím. Trhá mi srdce, keď si uvedomím, že pre mňa môj kamarát aj po smrti spravil viac, ako ja pre neho. ZACHRÁNIL ma, on UMREL, no ja som kvôli tomu prežil.

Kedže som bol súčastiu súdneho sporu moja adopcia sa mohla uskutočniť až dnes a tak si ma prišli s KS vziať, aby ma trošku vykrmili a našli mi milujúci domov, kde ma môj pán neopustí a už nikdy nezažijem to čo som zažil.

Kým si ponho neprišli anjeliky...

21. června 2009 v 11:16 | PsiaDuša
Bolo pekné nedeľné ráno a my sme boli na chate. Mali sme zo sebou moju Ajdu /RTW+NO/ a na chate bol Hary /NO/ a Zorka /Pidbul + niečo/. Ja som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť s Ajdou, lebo Zorka sa hárala a potom sa tie dve bili. Prešla som za bránu a v tom za nami doletela Zorka, kedze je malicka podliezla pod branu. Keď sme sa vrátili z prechácky našla som Haryho ležať na kameni za bránou. Myslela som, že sa boji aby nedostal bitku za to že preskočil plot, ale keď som ho poslala na miesto, tak sa mu ťažko vstavalo a kňučal pri tom. Ledva prešiel za branu a ďalej sa nechcel pohnúť a stále kňučal. Pravú labku mal zlomenu a tak som bežala za ockom. Hneď sme volali ujovi, lebo Hary je jeho, ale on s nim nemohol isť k veterinárovi, lebo bol v práci. Tak sme ho chudáčika udviezli my. V aute bol veľmi kľudný, čo sa inokedy nestalo. Keď sme tam prišli, veterinárka zistila, že má zlomenu lakťovú kosť. Jedine čo sa dalo robiť bola operácia. Otvorili by mu to a nabyli by tam klinec, ale do konca života by ostal mrzákom. My sme volali ujovi čo s tým. Operácia by bola drahá a on strážil veľký pozemok takže by trpel. Rozhodol sa pre poslednú injekciu! Bolo to strašné, keď som to počula hneď som sa rozplakala. Dala som mu dolu náhubok a iba som ho hladkala kým si poňho neprišli anjeliky...........
Na záhrade sme ho pochovali. Spravili sme mu krížik a zasadili kvietky.Hary zomrel 17.apríla2005 , 12. augusta2005 by oslávil krásnych 5 rokov.
Máme ťa radi HARY, veľmi nám chýbaš a hlavne Zorke. Teraz ťa už nič nebolí.Spi sladko....
Celá rodina Csonkovcov

Psie vínko

21. června 2009 v 11:15 | PsiaDuša
Bolo povianočné obdobie a my sme sa chystali, že usporiadame, ako každý rok, stretnutie s rodinou. Vybrali sme sa teda na "veľké" nákupy, medzi ktorými nesmelo chýbať ani dobré vínko. Ako sa už tak stáva, neodhadli sme to a naleteli sme na "výhodnú" cenu za päťlitrovku a po prvom skonzumovaní sme zistili, že je odporne trpké. Ale niekomu predsa len chutilo!
Ako to už s našim miláčikom, našim milovaným psíčkom - kokršpanielom Sanynkom - býva, strašne rád sa v najväčšom chystaní motá pod nohami. A tak sa chudáčik, slepý, starý, zamotal až do špajze, kde ono vínko stálo, ako už inak, na zemi. Zo zvedavosti, čo to tam za novú konzervu (snáď pre neho nachystanú) je, do nej zrejme buchol labkou a víno sa vylialo. Neskôr sme zistili, že ako tam už dlhšiu dobu stál, nelenil a hneď aj ochutnal, či je dobré. Od toho okamžiku sa totiž celou silou neustále dobýja do špajze, a keď mu nie je vyhovené, lebo nechceme mať zo psa alkoholika, v zlosti rozhádže všetky noviny, ktoré boli pracne poukladané do krabice a položené vedľa koša, akože určené na vyhodenie. Nakoniec po dobre vykonanej práci si spokojný ľahne do už prázdnej krabice a spí tam až do rána.
V súvislosti s týmto príbehom ma napadá jedna známa veta: "Kto nevidel - neuveril". A týmto končí jedna pasáž o ľudských neduhoch, ktoré sa rozšírili až na neduhy psa, ktorému zachutilo to, čo nám už dávno, a ktorý si nechce dať vysvetliť, že pes má byť predovšetkým ochranca ľudského príbytku a nie miláčikom-ochutnávačom všetkým dobrôt, aj keď on si určite myslí, že "čo je dobré pre človeka, musí byť dvojnásobne dobré aj pre mňa."

čo sme to za ľudia?

21. června 2009 v 10:33 | PsiaDuša
Čo sme to za ľudia.....
Úplne náhodná cesta. Vybrali sme sa s kamarátkou v neurčenú sobotu na dlhšiu cestu.Bol veľmi príjemný deň a my dve sme si ho vcelku užívali. Mali sme síce trošku naponáhlo, lebo sme sa vybrali za povinnosťami, ktoré cez bežný deň nemôžeme stihnúť, ale sme si povedali, žesi to aj trošku " vychutnáme ".
Zrazu sme zbadali na ceste ležať vdiaľke niečo veľké a neidentifikovateľné.
Postupne, ako sme sa približovali, začali sme tušiť, že nás čaká nepríjemný nález. V prvom momente sa zdalo, že na ceste leží veľký huňatý pes a pravdepodobne už nežije.
Aké bolo naše prekvapenie, keď psík dvíhal hlavičku a pozeral na nás ubolenými, prosebnými očkami.
Na ceste ležala veľká dlhosrstá kólia, u ktorej sme po prvej zbežnej obhliadke našli rany na zadnej časti tela, nad chvostíkom. Netušili sme o čo ide, ale hneď sme pochopili , že situácia je vážna . Psíka sme naložili do auta a hľadali sme prvého dostupného veterinára.
Samozrejme, že doktor ho musel uspať, aby mohol urobiť poriadne vyšetrenie.
S hrôzou zistil, že psík bol postrelený a na ceste musel ležať minimálne dva dni, naloľko bol silne dehydrovaný a v ranách mal už zanesené mušie vajíčka.Skonštatoval, že psíka sme doniesli v hodine dvanástej, lebo ak by sa vajíčka vyliahli, tak červy by ho zožrali zaživa.
Službukonajúci doktor sa skutočne maximálne snažil. Psíka zrentgenoval, vybral mu strely, rany ošetril, dal nám so sebou antibiotiká, dezinfekciu a mastičku na rany. Príjemná cesta sa síce skončila, ale my sme kmitali domov, aby bol zranený psík čím skôr v kľude .
Keď sme sa s ním vrátili domov, v momente vypil za vedro vody, Neskôr vyvrátil kopu srsti . Netušili sme však prečo. Až na druhý deň, keď sme psíka poriadne celého vystrihali, objavili sa aj ďaľšie hrozné rany, ktoré cez hustú srsť neobjavil ani veterinár. Na boku, ktorý si vylizoval a kvôli čomu vyvrátil toľko srsti, sa objavila velikánska rana z preležania a ďaľšie rany sa objavili aj na obidvoch predných končatinách.
Bolo nám jasné, že ideme s ním opäť ku veterinárovi, aby nám potvrdil, či ide skutočne o rany s preležania a zaparenia srsti. Náš pán veterinár ho opäť uspal, vyčistil mu všetky rany a potvrdil našu hypotézu, že psík na tom boku musel ležať minimálne 3 dni. Uvedomili sme si, koľko okoloidúcich muselo okolo psíka za ten čas prejsť a nikto mu nepomohol. A nebyť našej neplánovanej cesty, bol by vo veľkých bolestiach uhynul.
Psíkovi sme u nás dali meno KOLIN /Kolia,Koľo, Kolin/. Má sa zo dňa na deň lepšie. Už si aj poštekáva a trpezlivo znáša naše bolestivé ošetrovanie, ako keby vedel, že mu pomáhame. Keď sa po vyliečení rán osrstí, bude z neho opäť prekrásna dlhosrstá kólia. Možno aj čoskoro zabudne na svoje utrpenie a bude z neho znova veselý pes. My s priateľkou máme dobrý pocit, že sme mu pomohli z tej hrôzy, ktorá ho ešte len čakala.
Hrozný pocit ale mám z nás ľudí. Sme nevšímavý k utrpeniu, zahľadení do seba a svojich problémov a je nám jedno či niekto zomiera, alebo skapíňa. Sme sebeckí a zlí, nielen voči zvieratám, ale aj voči ľuďom.
Niekto múdry raz povedal, že kultúra národa sa hodnotí aj podľa toho, ako sa ľudia správajú ku zvieratám. /Mahatmá Ghándí/.
Kto ublíži zvieraťu, alebo ho bez povšimnutia nechá trpieť, kľudne dokáže ublížiť aj človeku.To sú totž spojité nádoby. A to by sme si mali všetci uvedomiť. Veď aj nám sa raz môže stať, že si nás nikto nevšimne a nepodá nám pomocnú ruku, keď budeme na ulici "zomierať".
Zamyslime sa preto - ČO SME TO ZA ĽUDIA !
Nové o 10 dní neskôr - Kolinove rany sa veľmi pekne hoja. Pomaličky mu dorastá nová srsť. Kolin si pekne zvykol na ostatných psíkov aj fenky v združení. (Posledné tri fotky pod textom)















Tri sestričky

21. června 2009 v 10:33 | PsiaDuša
Tri fenky, alebo dáte nám ešte šancu?
Toto nie je žiadna idylická rozprávka s dobrým koncom. I keď to tak zo začiatku vyzeralo a mohlo to aj skončiť tým povestným - a žili šťastne, kým nepomreli. Ale... Veď nechajme rozprávať príbeh...

Tak teda pekne po poriadku. Kde bolo, tam bolo, v jedno septembrové ráno prišlo na svet šesť malých tvorčekov - našich šteniatok. Nestalo sa tak v žiadnom mäkko vystlatom košíčku v teplučkej izbe, ale v obyčajnej psej búde v jednej dedinke na myjavských kopaniciach. Aj keď šteniatka neboli plánované /výsledok jednej prechádzky, keď sa psia mama Sofia vytrhla synovi a aj s vodítkom utiekla hnaná prírodnými pudmi/, tešili sme sa na ne a prekvapil nás ich hojný počet.

Šteniatka mi dali to, čo som ako "panelákové dieťa" nikdy nezažila.. S úžasom som pozorovala ako ten zázrak prírody rastie zo dňa na deň, s úctou som hľadela na psiu matku, ktorá sa vzorne o šteniatka starala. S našimi šteniatkami sme sa teda nikdy nenudili... Hlavne keď sa začali osamostatňovať. Pár krát sme museli pátrať po malých nezbedníkoch, ktoré sa vydali na prieskumnú cestu a domov netrafili. Problém nastal, keď som zistila, že som im zle určila pohlavie. Nie pať samčekov a jedna samička, ale presne naopak! Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí si tri šteniatka vzali. Vlastne aj štvrté... Ale aj vrátili. Darček sa neosvedčil, lebo bol "fenka".
Šteniatka nebezpečne rástli a nový domov v nedohľadne. Stále som však dúfala, že sa nájdu ľudia s dobrým srdcom, ktorí si ich vezmú k sebe. Veď aj ja som si tak pred 2,5 rokmi vzala ich mamu Sofiku, ktorú tiež nikto nechcel. Ale asi takých ľudí viac nie je, alebo ich nemôžem nájsť. Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách. S maminou pomocou sme vyrobili inzeráty s fotkami, oslovili množstvo ľudí cez internet či osobne. Napísala som článok do regionálnych novín. Výsledok bol taký, že mi pár ľudí poblahoželalo k peknému článku.

Ľudia ma buď odrádzajú:"Nemáš šancu niekoho nájsť. Radšej ich niekam odvez. Čo som ti hovoril?" Alebo sú ľahostajní a môj problém im nič nehovorí. Ale vari sa nenájde žiaden človek, ktorému by nebol osud týchto živých, prítulných, verných bytostí ľahostajní?! Čo ich čaká? Sú zdravé, veselé, zvedavé na svet a ochotné sa učiť. Budú vďačné svojmu novému pánovi ako je aj mne vďačná ich mama Sofika. Rony, Body a Žofka - to sú ony. Psie slečny s otáznym osudom. A jedna rodina s dvomi deťmi, s mamou na materskej dovolenke v jednoizbovom dome bez plota a bez finančných prostriedkov na starostlivosť o štyroch psov a štyri mačky.

Chcela by som vyjadriť vďaku pani, ktorá nám pomohla s financovaním sterilizácie Sofiky, i keď asi nebude čítať tieto slová /nie je zo Slovenska/

Nájde sa človek, ktorý sa nechce pýšiť tým, že má doma "rasu"? Nájde sa človek, pre ktorého "fenka" nie je obmedzením? Nájde sa človek, ktorý je ochotný sa vzdať svojho pohodlia a nájsť vo svojom živote miestečko pre vernú priateľku a zachrániť život a tým získať veľa i pre seba? Keď sa taký dobrodinec nenájde, fenky skončia v lepšom prípade v útulku /momentálne nie je voľné miesto a asi ani nebude/ alebo budú "humánne utratené" /ako nám poradila jedna erudovaná pani/.

Stále verím, že niekde žijú dobré duše, ktoré hľadám a ktoré sa mi nedarí nájsť. Možno ste to práve vy! Ak ste človek so srdcom na správnom mieste, ktorý si váži život a lásku a chcete pomôcť nám i našim fenkám......
Autor: Jana Ilovičná
6.3.2009 Žiaľ príbeh sa dobre neskončil !!!
Sestričky Bodynka a Žofinka sú už v psom nebíčku.
Zastrelil ich nemilosrdný polovnk, ktory poranil aj ich maminku.
8.marca by mali práve pol roka, žiaľ keď už sa rysovali nádeje na nové domovy stali sa terčom tohoto tzv. človeka bez citu. Boli este príliš malé....život mali pred sebou...


Príbeh Vilíka a Randyho

20. června 2009 v 21:19 | PsiaDuša

Príbeh tuláčika menom Čirko...

autor - Dominika Homolová
Aj tento príbeh nás presvedčil o tom, že ľudská krutosť nemá hranice.
Jedného dňa zastalo na kruhovom objazde v meste Zvolen auto a surovo vyhodilo von čierneho strapatého psíka a odišlo. Zbytočne psík na nich čakal a chodil ku každému autu, ostal napospas osudu, sám, v neznámom meste. Túlal sa približne 2 mesiace, spával pod autami alebo v kríkoch kruhového objazdu, akoby stále čakal kedy sa po neho niekto vráti. Zo začiatku bol prítulný a ľudí sa nebál, mnohí mu však ubližovali a keď sa chcel pripojiť venčiť ich psíka, tak ho odháňali preč. Psík stratil dôveru voči ľuďom a postupne sa to vystupňovalo až do obrovského strachu z akéhokoľvek bližšieho stretnutia s človekom. Prežil len vďaka ľuďom, ktorí mu poctivo každý večer pripravili jeho misku s večerou a mištičku vody. Čirko tak každý večer v tú istú hodinu prišiel naplniť svoje bruško a zahasiť smäd. Osud tohto psíka nedal spávať mnohým občanov a preto neustále kontaktovali kompetentných, aby prišli túto situáciu riešiť. Hrozilo, že ho v blízkej dobe policajti už odstrelia, lebo odchytová služba ho nebola schopná ani v takom dlhom časovom rozpätí chytiť. Trebalo len prísť a streliť mu uspávačku, avšak ľudia oprávnení na tento úkon neprišli. Výsledok žiadny, ani po dvoch mesiacoch. Dnes ráno mi volala kamarátka, že psíka nalákali až do vchodu za ich fenkou a dokonca sa im ho podarilo pripnúť na vodítko. Obojok už mal, keď ho vyhodili. Ihneď sme po neho išli, nedalo sa k nemu ani priblížiť, takže naskočiť do kufra sme ho museli presvedčiť. Celú cestu sedel vzadu na sedadle a pachtil. Ten strach v očiach bol tak smutný...
Potrebovali sme mu odopnúť vodítko avšak priblížiť sa rukou bolo riskantné, tak sme na to išli pomaličky krok po kroku až nakoniec Čirko pochopil, že už mu nič zlé nehrozí a človek mu už neublíži. Napriek tomu, že je stále ostražitý a bojí sa každého prudšieho pohybu teraz sa nám dá vyškrabkávať, dokonca na nás už aj vyskakuje a teší sa keď za ním prídeme. Dokonca som mu dnes bez problémov dala do krku odčervovacie tabletky a to som ešte ráno k nemu ani nedala ruku. Bude to veľmi oddaný psík, naviazaný na svojho pána. Teší sa z každého pohladenia a zaslúži si ten najlepší domov. Dôveru si získava pomaly a preto treba na neho veľmi opatrne. Najvhodnejší by bol k pokojným starším ľuďom, ktorí ho budú mať čas škrabkať. Je to aj dobrý strážca a každú návštevu ohlási brechotom. Nie je vhodný k iným psíkom ani k deťom, pretože deti majú prudké pohyby, na ktoré by mohol zo strachu reagovať.

Šťastný koniec tak smutného príbehu...
Je úžasné ako komunikácia medzi ľuďmi a mediálizácia dokáže pomôcť zachrániť živý tvor. Dnes nám zavolala slečna, ktorá si včera spoznala psíka v novinách. Keď vraj uvidela jeho fotku a text, ktorý bol vedľa, neverila vlastným očiam. Bola si viac-menej istá, že psík Čirko je nik iný ako ich psík Ňufko. Neváhahala, sadli do auta a o chvíľu ich už čakalo stretnutie so psíkom. Keď vošla dnu a uvidela ho, jej očakávania sa naplnili. Psík bol ich. Darovali ho jednej rodine, ktorím údajne ušiel, ako sa však psík dostal od Trenčína až do Zvolena ostáva záhadou. Čirko, teda Ňufko na nich od prvej chvíle vyskakoval, toto predtým k nikomu cudziemu nerobil, nedal sa novým ľuďom ani pohladkať a držal sa pri nás, svojich pánov si však spoznal a nekôr celý vytešený a šťastný odcupital s nimi do auta. Psíka už nikam nedajú a nechajú si ho spolu s jeho sestrou, tiež kríženec bradáča, ktorá ich čaká doma. Teraz je Ňufko zase tam odkiaľ prišiel a bude o neho dobre postarané. Tá radosť psíka, ktorého smutný príbeh skončil takto šťastne, bola tak veľká až nám tlačilo slzy do očí. Milý náš Čirko - Ňufko dúfam, že po svojom 2 - mesačnom túlaní, už nikdy nestratíš svoj domov !

Džeryk

20. června 2009 v 21:17 | PsiaDuša

Príbeh tuláčika menom Čirko...

autor - Dominika Homolová
Aj tento príbeh nás presvedčil o tom, že ľudská krutosť nemá hranice.
Jedného dňa zastalo na kruhovom objazde v meste Zvolen auto a surovo vyhodilo von čierneho strapatého psíka a odišlo. Zbytočne psík na nich čakal a chodil ku každému autu, ostal napospas osudu, sám, v neznámom meste. Túlal sa približne 2 mesiace, spával pod autami alebo v kríkoch kruhového objazdu, akoby stále čakal kedy sa po neho niekto vráti. Zo začiatku bol prítulný a ľudí sa nebál, mnohí mu však ubližovali a keď sa chcel pripojiť venčiť ich psíka, tak ho odháňali preč. Psík stratil dôveru voči ľuďom a postupne sa to vystupňovalo až do obrovského strachu z akéhokoľvek bližšieho stretnutia s človekom. Prežil len vďaka ľuďom, ktorí mu poctivo každý večer pripravili jeho misku s večerou a mištičku vody. Čirko tak každý večer v tú istú hodinu prišiel naplniť svoje bruško a zahasiť smäd. Osud tohto psíka nedal spávať mnohým občanov a preto neustále kontaktovali kompetentných, aby prišli túto situáciu riešiť. Hrozilo, že ho v blízkej dobe policajti už odstrelia, lebo odchytová služba ho nebola schopná ani v takom dlhom časovom rozpätí chytiť. Trebalo len prísť a streliť mu uspávačku, avšak ľudia oprávnení na tento úkon neprišli. Výsledok žiadny, ani po dvoch mesiacoch. Dnes ráno mi volala kamarátka, že psíka nalákali až do vchodu za ich fenkou a dokonca sa im ho podarilo pripnúť na vodítko. Obojok už mal, keď ho vyhodili. Ihneď sme po neho išli, nedalo sa k nemu ani priblížiť, takže naskočiť do kufra sme ho museli presvedčiť. Celú cestu sedel vzadu na sedadle a pachtil. Ten strach v očiach bol tak smutný...
Potrebovali sme mu odopnúť vodítko avšak priblížiť sa rukou bolo riskantné, tak sme na to išli pomaličky krok po kroku až nakoniec Čirko pochopil, že už mu nič zlé nehrozí a človek mu už neublíži. Napriek tomu, že je stále ostražitý a bojí sa každého prudšieho pohybu teraz sa nám dá vyškrabkávať, dokonca na nás už aj vyskakuje a teší sa keď za ním prídeme. Dokonca som mu dnes bez problémov dala do krku odčervovacie tabletky a to som ešte ráno k nemu ani nedala ruku. Bude to veľmi oddaný psík, naviazaný na svojho pána. Teší sa z každého pohladenia a zaslúži si ten najlepší domov. Dôveru si získava pomaly a preto treba na neho veľmi opatrne. Najvhodnejší by bol k pokojným starším ľuďom, ktorí ho budú mať čas škrabkať. Je to aj dobrý strážca a každú návštevu ohlási brechotom. Nie je vhodný k iným psíkom ani k deťom, pretože deti majú prudké pohyby, na ktoré by mohol zo strachu reagovať.

Šťastný koniec tak smutného príbehu...
Je úžasné ako komunikácia medzi ľuďmi a mediálizácia dokáže pomôcť zachrániť živý tvor. Dnes nám zavolala slečna, ktorá si včera spoznala psíka v novinách. Keď vraj uvidela jeho fotku a text, ktorý bol vedľa, neverila vlastným očiam. Bola si viac-menej istá, že psík Čirko je nik iný ako ich psík Ňufko. Neváhahala, sadli do auta a o chvíľu ich už čakalo stretnutie so psíkom. Keď vošla dnu a uvidela ho, jej očakávania sa naplnili. Psík bol ich. Darovali ho jednej rodine, ktorím údajne ušiel, ako sa však psík dostal od Trenčína až do Zvolena ostáva záhadou. Čirko, teda Ňufko na nich od prvej chvíle vyskakoval, toto predtým k nikomu cudziemu nerobil, nedal sa novým ľuďom ani pohladkať a držal sa pri nás, svojich pánov si však spoznal a nekôr celý vytešený a šťastný odcupital s nimi do auta. Psíka už nikam nedajú a nechajú si ho spolu s jeho sestrou, tiež kríženec bradáča, ktorá ich čaká doma. Teraz je Ňufko zase tam odkiaľ prišiel a bude o neho dobre postarané. Tá radosť psíka, ktorého smutný príbeh skončil takto šťastne, bola tak veľká až nám tlačilo slzy do očí. Milý náš Čirko - Ňufko dúfam, že po svojom 2 - mesačnom túlaní, už nikdy nestratíš svoj domov !

Boj o holý život malej Bobinky

20. června 2009 v 21:16 | PsiaDuša

Príbeh tuláčika menom Čirko...

autor - Dominika Homolová
Aj tento príbeh nás presvedčil o tom, že ľudská krutosť nemá hranice.
Jedného dňa zastalo na kruhovom objazde v meste Zvolen auto a surovo vyhodilo von čierneho strapatého psíka a odišlo. Zbytočne psík na nich čakal a chodil ku každému autu, ostal napospas osudu, sám, v neznámom meste. Túlal sa približne 2 mesiace, spával pod autami alebo v kríkoch kruhového objazdu, akoby stále čakal kedy sa po neho niekto vráti. Zo začiatku bol prítulný a ľudí sa nebál, mnohí mu však ubližovali a keď sa chcel pripojiť venčiť ich psíka, tak ho odháňali preč. Psík stratil dôveru voči ľuďom a postupne sa to vystupňovalo až do obrovského strachu z akéhokoľvek bližšieho stretnutia s človekom. Prežil len vďaka ľuďom, ktorí mu poctivo každý večer pripravili jeho misku s večerou a mištičku vody. Čirko tak každý večer v tú istú hodinu prišiel naplniť svoje bruško a zahasiť smäd. Osud tohto psíka nedal spávať mnohým občanov a preto neustále kontaktovali kompetentných, aby prišli túto situáciu riešiť. Hrozilo, že ho v blízkej dobe policajti už odstrelia, lebo odchytová služba ho nebola schopná ani v takom dlhom časovom rozpätí chytiť. Trebalo len prísť a streliť mu uspávačku, avšak ľudia oprávnení na tento úkon neprišli. Výsledok žiadny, ani po dvoch mesiacoch. Dnes ráno mi volala kamarátka, že psíka nalákali až do vchodu za ich fenkou a dokonca sa im ho podarilo pripnúť na vodítko. Obojok už mal, keď ho vyhodili. Ihneď sme po neho išli, nedalo sa k nemu ani priblížiť, takže naskočiť do kufra sme ho museli presvedčiť. Celú cestu sedel vzadu na sedadle a pachtil. Ten strach v očiach bol tak smutný...
Potrebovali sme mu odopnúť vodítko avšak priblížiť sa rukou bolo riskantné, tak sme na to išli pomaličky krok po kroku až nakoniec Čirko pochopil, že už mu nič zlé nehrozí a človek mu už neublíži. Napriek tomu, že je stále ostražitý a bojí sa každého prudšieho pohybu teraz sa nám dá vyškrabkávať, dokonca na nás už aj vyskakuje a teší sa keď za ním prídeme. Dokonca som mu dnes bez problémov dala do krku odčervovacie tabletky a to som ešte ráno k nemu ani nedala ruku. Bude to veľmi oddaný psík, naviazaný na svojho pána. Teší sa z každého pohladenia a zaslúži si ten najlepší domov. Dôveru si získava pomaly a preto treba na neho veľmi opatrne. Najvhodnejší by bol k pokojným starším ľuďom, ktorí ho budú mať čas škrabkať. Je to aj dobrý strážca a každú návštevu ohlási brechotom. Nie je vhodný k iným psíkom ani k deťom, pretože deti majú prudké pohyby, na ktoré by mohol zo strachu reagovať.

Šťastný koniec tak smutného príbehu...
Je úžasné ako komunikácia medzi ľuďmi a mediálizácia dokáže pomôcť zachrániť živý tvor. Dnes nám zavolala slečna, ktorá si včera spoznala psíka v novinách. Keď vraj uvidela jeho fotku a text, ktorý bol vedľa, neverila vlastným očiam. Bola si viac-menej istá, že psík Čirko je nik iný ako ich psík Ňufko. Neváhahala, sadli do auta a o chvíľu ich už čakalo stretnutie so psíkom. Keď vošla dnu a uvidela ho, jej očakávania sa naplnili. Psík bol ich. Darovali ho jednej rodine, ktorím údajne ušiel, ako sa však psík dostal od Trenčína až do Zvolena ostáva záhadou. Čirko, teda Ňufko na nich od prvej chvíle vyskakoval, toto predtým k nikomu cudziemu nerobil, nedal sa novým ľuďom ani pohladkať a držal sa pri nás, svojich pánov si však spoznal a nekôr celý vytešený a šťastný odcupital s nimi do auta. Psíka už nikam nedajú a nechajú si ho spolu s jeho sestrou, tiež kríženec bradáča, ktorá ich čaká doma. Teraz je Ňufko zase tam odkiaľ prišiel a bude o neho dobre postarané. Tá radosť psíka, ktorého smutný príbeh skončil takto šťastne, bola tak veľká až nám tlačilo slzy do očí. Milý náš Čirko - Ňufko dúfam, že po svojom 2 - mesačnom túlaní, už nikdy nestratíš svoj domov !

Príbeh tuláčika menom Čirko

20. června 2009 v 21:15 | PsiaDuša

Príbeh tuláčika menom Čirko...

autor - Dominika Homolová
Aj tento príbeh nás presvedčil o tom, že ľudská krutosť nemá hranice.
Jedného dňa zastalo na kruhovom objazde v meste Zvolen auto a surovo vyhodilo von čierneho strapatého psíka a odišlo. Zbytočne psík na nich čakal a chodil ku každému autu, ostal napospas osudu, sám, v neznámom meste. Túlal sa približne 2 mesiace, spával pod autami alebo v kríkoch kruhového objazdu, akoby stále čakal kedy sa po neho niekto vráti. Zo začiatku bol prítulný a ľudí sa nebál, mnohí mu však ubližovali a keď sa chcel pripojiť venčiť ich psíka, tak ho odháňali preč. Psík stratil dôveru voči ľuďom a postupne sa to vystupňovalo až do obrovského strachu z akéhokoľvek bližšieho stretnutia s človekom. Prežil len vďaka ľuďom, ktorí mu poctivo každý večer pripravili jeho misku s večerou a mištičku vody. Čirko tak každý večer v tú istú hodinu prišiel naplniť svoje bruško a zahasiť smäd. Osud tohto psíka nedal spávať mnohým občanov a preto neustále kontaktovali kompetentných, aby prišli túto situáciu riešiť. Hrozilo, že ho v blízkej dobe policajti už odstrelia, lebo odchytová služba ho nebola schopná ani v takom dlhom časovom rozpätí chytiť. Trebalo len prísť a streliť mu uspávačku, avšak ľudia oprávnení na tento úkon neprišli. Výsledok žiadny, ani po dvoch mesiacoch. Dnes ráno mi volala kamarátka, že psíka nalákali až do vchodu za ich fenkou a dokonca sa im ho podarilo pripnúť na vodítko. Obojok už mal, keď ho vyhodili. Ihneď sme po neho išli, nedalo sa k nemu ani priblížiť, takže naskočiť do kufra sme ho museli presvedčiť. Celú cestu sedel vzadu na sedadle a pachtil. Ten strach v očiach bol tak smutný...
Potrebovali sme mu odopnúť vodítko avšak priblížiť sa rukou bolo riskantné, tak sme na to išli pomaličky krok po kroku až nakoniec Čirko pochopil, že už mu nič zlé nehrozí a človek mu už neublíži. Napriek tomu, že je stále ostražitý a bojí sa každého prudšieho pohybu teraz sa nám dá vyškrabkávať, dokonca na nás už aj vyskakuje a teší sa keď za ním prídeme. Dokonca som mu dnes bez problémov dala do krku odčervovacie tabletky a to som ešte ráno k nemu ani nedala ruku. Bude to veľmi oddaný psík, naviazaný na svojho pána. Teší sa z každého pohladenia a zaslúži si ten najlepší domov. Dôveru si získava pomaly a preto treba na neho veľmi opatrne. Najvhodnejší by bol k pokojným starším ľuďom, ktorí ho budú mať čas škrabkať. Je to aj dobrý strážca a každú návštevu ohlási brechotom. Nie je vhodný k iným psíkom ani k deťom, pretože deti majú prudké pohyby, na ktoré by mohol zo strachu reagovať.

Šťastný koniec tak smutného príbehu...
Je úžasné ako komunikácia medzi ľuďmi a mediálizácia dokáže pomôcť zachrániť živý tvor. Dnes nám zavolala slečna, ktorá si včera spoznala psíka v novinách. Keď vraj uvidela jeho fotku a text, ktorý bol vedľa, neverila vlastným očiam. Bola si viac-menej istá, že psík Čirko je nik iný ako ich psík Ňufko. Neváhahala, sadli do auta a o chvíľu ich už čakalo stretnutie so psíkom. Keď vošla dnu a uvidela ho, jej očakávania sa naplnili. Psík bol ich. Darovali ho jednej rodine, ktorím údajne ušiel, ako sa však psík dostal od Trenčína až do Zvolena ostáva záhadou. Čirko, teda Ňufko na nich od prvej chvíle vyskakoval, toto predtým k nikomu cudziemu nerobil, nedal sa novým ľuďom ani pohladkať a držal sa pri nás, svojich pánov si však spoznal a nekôr celý vytešený a šťastný odcupital s nimi do auta. Psíka už nikam nedajú a nechajú si ho spolu s jeho sestrou, tiež kríženec bradáča, ktorá ich čaká doma. Teraz je Ňufko zase tam odkiaľ prišiel a bude o neho dobre postarané. Tá radosť psíka, ktorého smutný príbeh skončil takto šťastne, bola tak veľká až nám tlačilo slzy do očí. Milý náš Čirko - Ňufko dúfam, že po svojom 2 - mesačnom túlaní, už nikdy nestratíš svoj domov !

Šarpej Šarpi

29. května 2009 v 14:47 | PsiaDuša


Šarpej Šarpi

ŽIAR NAD HRONOM - Ľudská ľahostajnosť a bezcitnosť nepozná hraníc. V Žiari nad Hronom niekto vyhodil na ulicu psíka - šarpeja. Ten bol v takom stave, že zverolekárka iba zhrozene na neho pozrela, vraj také niečo ešte v živote nevidela. V útulku chceli psíka utratiť, no našli sa ľudia, ktorí ho chcú vyliečiť. Potrebujú však finančnú pomoc.
O Šarpiho, ako volajú teraz najdúcha sa jeho majiteľ nestaral. Má úplne zahnisané uši i oči. Vypadanú srsť a v hrubých záhyboch kože ho dolova za živa rozožiera infekcia, pleseň i blchy. V útulku v Žiari nad Hronom ho chceli utratiť. Na liečbu nemali peniaze a zrejme ani nedúfali, že ho zachránia. Na ťažký boj o život mladého psíka sa podujali ľudia z Občianskeho združenia (OZ) Súcit a pomoc Kremnica. "Bolo mi do plaču, keď som videla v akom je katastrofálnom stave a ako sa trápi. Bol taký zoslabnutý, že nedokázal stáť na nohách a má slabé hlavne zadné labky. Zrejme žil v byte a mal málo pohybu. Našťastie zverolekárka Petra Schmidtová povedala, že sa z toho môže dostať, ale nič nie je isté. Šarpej je špecifická rasa a potrebuje zvláštnu starostlivosť hlavne o kožu a tu sa to zanedbalo. Tento psík je veľmi mladý a iba pred nedávnom menil zuby," povedala Mária Hricová z OZ. "Najväčší problém sú financie na jeho liečenie, ktoré nemáme. Zverolekárka nám vychádza v ústrety, ale lieky či imjekcie budú niečo stáť. Potrebovali by sme asi 5 tisíc korún (161 eur). Potom, keď už bude zdravý, budeme sa ho snažiť dostať k dobrému a novému majiteľovi," dodala Mária Hricová. Kto má záujem pomôcť chorému Šarpimu, môže telefonovať na t.č.: 0903 433 024, 045/6795193.
Nové informácie
OZ Psia duša Šarpimu pomôže a preplatí všetky náklady (cca 2 500 Sk), aby ho bolo možné vyliečiť a zachrániť. V prípade, že nám chcete pomôcť, môžete prispieť na naše číslo účtu - 2622711607/1100
V prípade, že by ste mali záujem psíka adoptovať, zavolajte na: 0903 433 024, 045/6795193
Prišlo mailom:
Milá pani Nagyová!
Pozdravujeme Vás a tešíme sa aj my spolu s novou rodinou Petrášovou zo Šenkvíc, že sa mu tak dobre darí a že vďaka ľuďom ako ste Vy a Vaši kolegovia sme ho mohli zachrániť!!! Ďakujeme za pomoc pri zaplatení faktúry za jeho liečbu, ktorú by sme bez Vás neboli zvládli! Škoda, že ste tak ďaleko, ale keby ste mali cestu okolo Kremnice určite nás kontaktujte aby sme sa osobne stretli. Ešte raz vďaka za Dastinka /tak ho volajú/ a tešíme sa na stretnutie!!! Pekný večer praje Hricová

Čas ZULU pre Jessie a jej šteniatka

29. května 2009 v 14:46 | PsiaDuša

Čas ZULU pre Jessie a jej šteniatka

Autor - Eva Ďurišová
Čas ZULU: 18.6.2008 19:30 hod. Kvetoslavov

Zdanlivo normálny deň. Ulietaný, uponáhľaný, nesúci sa v znamení organizácie osláv mojich 30. narodenín. Denne nakupujem a vyčiarkúvam zo zoznamu veci, ktoré už mám pripravené. Čas si odpočítavam podľa harmonogramu, inak by som nemala šancu niečo stihnúť.
Po takomto dni vchádzame na parkovacie miesto - konečne doma! Uťahaná vyliezam z auta. Razom sa preberám! Počujem hlasné výhražné povely mužského hlasu pre nejakého dospelého psíka, aby sa vrátil do búdy a do toho štekot a kňučanie hŕby šteniatok. Skáčem bystrým skokom, aj keď nie do jelšiny nad potokom, ale k vysokému múru oproti nášmu domu. Hlasitosť incidentu sa stupňuje a ja nič nemôžem vidieť. Okrikujem pána. Prichádza k železnej bráne, za ktorou vidím stavenisko a kopu haraburdia. Pýtam sa, či mu môžem pomôcť a on sa pýta, či so zabitím. Snažím sa vysvetliť, že to myslím opačne. "Ach tak, lebo ja by som ich nechcel zabiť, nechovám ich na to." Po chvíľke konverzácie sa mi darí dostať sa na miesto incidentu. Som mu vďačná za to, že spolupracuje. Vidím smetisko stavebných materiálov a drevený plot. Zo špár medzi doskami na mňa pozerá veľa malých očičiek. Tak sa pýtam, čo sa deje. Pán mi referuje, že túto sučku menom Jessie priniesol neznámy pán z Hviezdoslavova, pretože sa už nemohol pozerať, čo s ňou tie deti robili- priviazaná drôtom slúžila ako boxovací mech a to už boli na ceste šteniatka...
Tento pán im teda poskytol útočisko, ale len na chvíľku, ak si ich nikto nezoberie, budú sa musieť vrátiť tam, odkiaľ prišli. Hlavou mi behajú všetky tie prípady magorov (inak ich neviem nazvať), ktorí svoju pseudosilu dokazujú na bezbranných tvoroch. Nemôžem nemyslieť na to, ako bude Jessie aj so šiestimi šteniatkami priviazaná drôtom a čo s nimi budú tie ľudské potvory robiť. V pude sebazáchovy sa snažím pána presvedčiť, aby mal strpenie, že im pomôžem, pofotím, uverejníme na internete a určite sa ozvú dobrí ľudia, ktorí si ich zoberú. Narýchlo utekám domov, beriem foťák, sypem mačacie granulky do prázdnej krabice od mlieka, beriem liter plnotučného mliečka a v žalúdočkoch maminky so šteniatkami je všetko za 30 sekúnd. Šokovaná týmto rýchlostným výkonom sa vraciam domov.

Čas ZULU: 19.6.2008 10:13 hod. Bratislava a Kvetoslavov

Sedím za PC a snažím sa celú situáciu zmysluplne zhrnúť do mailu pre tých, ktorí dúfam, že mi pomôžu. Rozosielam túto správu na www.psysos.sk a OZ Psia duša a všetkým svojim známym. Informujem, čo sa deje a čakám na odpovede. Sú promptní, reagujú takmer hneď, uverejňujú situáciu aj s fotkami na stránkach. Píšu mi ďalší ľudia, ktorí by chceli pomôcť, uverejňujú Jessie v inzerátoch. Týmto Vám zároveň všetkým ďakujem, že ste hneď a ochotne pomáhali.
Po robote utekám nakúpiť psie a šteniatkovské granulky, celá moja rodina začína odkladať kostičky. Po príchode domov fičím k psej rodinke, "naša 30 sekundovka" sa opakuje, nastáva hladkanie, skákanie, štekanie. Sledujem, že majú kliešte na očných viečkach. Celá zašpinená prichádzam konečne definitívne domov, mám dobrý pocit, že majú v bruškách aspoň niečo.

Čas ZULU: 20.6.2008 15:05 hod. Bratislava a Kvetoslavov

Čakám u veterinára na prípravok pre psíkov proti kliešťom. Rozmýšľam, či ich niekto bude chcieť a čo sa stane, ak nie. Prichádzam k rodinke, aplikujem prípravok proti kliešťom. Pán sa ma pýta, či sa už niekto ozval. Priznávam, že nie, ale nabádam ho k trpezlivosti.

Čas ZULU: 23.6.2008 11:45 hod. Bratislava a Kvetoslavov

Informujem zainteresovaných, že sa ešte nikto neozval. Napísali asi dvaja ľudia, ktorí sa zaujímajú, o akú rasu ide. Odpisujem, odpoveď nedostávam....

Čas ZULU: 28.6.2008 20:00 hod. Bratislava a Kvetoslavov

Oslava mojich 30. narodenín je v plnom prúde. Zabávame sa, v chvíľke pokoja si uvedomujem, že dnes za Jessie nestihnem ísť. Ostanem trochu znepokojená, dávam si záväzok, že zajtra pôjdem čo najskôr.

Čas ZULU: 29.6.2008 12:18 hod. Kvetoslavov

Miesto, kde sú, začína byť cítiť výlučkami, mamička Jessie už po nich nestíha upratovať.

Čas ZULU: 1.7.2008 15:50 Bratislava

Píšem tento článok. Včera nemali šteniatka najčistejší koterec, podrástli a papajú stále viac. Sú krásne, hravé, prítulné, ideálne do domu aj do bytu. Odklieštené, zdravé. Hm..a stále nemajú svoj domov. A prečo stále píšem o čase ZULU? Všetci poznáme americké akčné filmy a keď je situácia na hrane, všetko ide strašne rýchlo a ak sa to nestihne, stane sa niečo veľmi- veľmi zlé...pre Jessie a jej šteniatka prichádza veru čas ZULU - pomôžte, nech sa tento slovenský príbeh skončí dobre...Ďakujem.

Kontakt:
0910 969 901 po 17.hodine
eva.durisova@eufc.eu
Anubisko
ANUBISKO - šteniatko Jessie, musel byť operovaný, niekto zlý zo stavby, kde drobci s maminou žili mu ubližoval, až kým to nebolo viditeľné. Psíček mal trieštivé zlomeniny na 3 miestach. 30.7.2008 bol operovaný a teraz sa zotavuje. Držme mu palce, nech sa mu to všetko pekne zhojí.
Ostatné šteniatka aj s mamičkou boli prevezené do útulku U Psej matere v Pezinku. Stále však čakajú na nový domov.

Príbeh hluchej Sárinky

29. května 2009 v 14:45 | PsiaDuša

Příběh hluché Sárinky

autor - Habba
Někdy v Lednu jsem byla na cvičáku a zaujala mě krásná cvičící kříženka. Zeptala jsem se na ní vycvikáře Pavla a dozvěděla jsem se, že Sárinka je hluchá. Vůbec to nebylo poznat. Napadlo mě, že by to byl zajímavý článek, který by mohl pomoci, aby se lidi nebáli handicapovaných pejsků.
Sehnala jsem kontakt na páníčka hluché Sárinky a požádala ho o článek. A Jirka Haberle ho napsal. Článek dokonce vyšel i v časopise Planeta zvířat a v Květnu by mělo o výcviku Sárinky vyjít v Psích sporech.
A zde již článek od autora a majitele Sáry Jirky Habby:
Malý Velký pes
Venku prší a já z pohodlnosti odložil vycházku se svým psem, který na mě při odchodu hodil několik vyčítavých pohledů, vztekle odběhl k oknu, kde jsem za zamlženým sklem viděl jak vzdorně štěká a zřejmě mě častuje v psí řeči výrazy, které bych slyšet asi nechtěl. Přemýšlím o tom, a ne poprvé, mám výčitky svědomí jak sobecky a lhostejně jsem se vůči Sáře zachoval. Odpoledne se to pokusím napravit dlouhou procházkou na zablácených cestách přilehlých polí, kde se řádně vylítá a snad večer po večeři spokojeně usne u televize, nebo u dcerky a na ranní příkoří zapomene.
Myslím, že podobné výčitky zažil snad každý člověk, který má jakýsi vztah ke zvířatům. Jsou však mezi námi i lidé, kteří tento vztah, nazývejme ho láskou, nemají, nebo jim prostě životní osud neumožní, aby se o svého čtyřnohého přítele dále starali tak, jak měli plánováno. Ať už je to tragická událost nebo "jen" stáří. To koneckonců může potkat každého z nás bez výjimky. Výsledek je takový, že se takto dotčená zvířata ocitají v lepším případě v útulcích, jiná končí u silnice, v lese nebo přivázána kdesi, kde se pomalu jejich osud naplňuje, aniž by vlastně chápala, co se stalo a proč u nich najednou jejich pán není. Jsou však i případy, kdy je pes (a nejen on) najednou nechtěným. Nechtěným bez důvodu, prostě jen tak z rozmaru člověka. Příčina vedoucí k rozhodnutí zbavit se "přítěže" může být i povahová nebo fyzická "vada" získaná během života, anebo prostě vrozená. Takové zvíře se pak pro některé jedince stává opravdovou přítěží, jelikož teď už mu nestačí dát misku s jídlem a jednou denně s ním jít na pět minut před panelák, nebo ho pustit na zahradu. Nyní vyžaduje trochu více péče, už se s ním nemůžu chlubit kamarádům, jak ostrého pita, nebo jak překrásnou pudlici mám a jak drahá byla. Nyní platí více než kdykoliv jindy, že v nouzi poznáš přítele. Přítele, který dokáže překousnout počáteční zvýšenou péči a drobná úskalí, jenž péče o starého, nemocného, nebo postiženého psa přináší. Myslím, že spousta z nás by dokázala najít připodobnění i v životě lidském a ono se to opravdu výrazně neliší…
Potkalo mě cosi podobného, něco s čím jsem nepočítal a přesto, s odstupem času, můžu neskromně říct, že jsem to zvládnul a věřte mi - stojí to za to. Získal jsem neuvěřitelně oddaného přítele, který mi dává mnohem víc než kdy já dokážu dát jemu. Ukazuje mi jak se radovat z maličkostí, jak užívat života a život bez Sáry si dnes již nedokážu zřetelně představit, i když čas od času je to lump, jako každý jiný, ať už psí nebo člověčí kamarád a tak to má být. Tento příběh je příběhem psa, který i přes svůj vrozený handicap, dokáže žít plnohodnotný psí život - život, jak doufám plný radosti, her, zábavy a lásky.
Sára je hluchá. Je hluchá od narození a není výjimkou, že mě lidi na procházkách nebo na cvičáku pokládají "kontrolní" otázku: "Ona je opravdu hluchá?" Nebo: "Jako je hluchá úplně, nebo jen špatně slyší?" Moje odpověď je pak: " Ano, opravdu je úplně hluchá.." Současně mě zalije pocit pýchy, jak úžasnou psí kamarádku mám. Je to pocit, který tisíckrát převáží pocit z toho, že budu kamarádům předvádět sice drahého, ale nevychovaného psa. Je to pocit, který se těžko popisuje, a který bych přál zažít každému, kdo jen malinko projeví zájem a jehož lidskost převáží nad pohodlím a materiální stránkou.
Nebýval jsem pejskař a o výcviku psů jsem neměl ani zdání a dodnes mam veliké mezery, co se výchovy psa týče. Nejsem žádný kynolog - odborník, jsem jen obyčejný člověk, který si vzal štěňátko z útulku, protože jsem odmalička se psem a kočkou vyrůstal a prostě život bez psa by mi připadal trošku neúplný. Sára byl případ odloženého nechtěného dvouměsíčního pejska, který čekal svého osudu přivázaný v Kladně u popelnic, odkud se dostal do útulku Bouchalka. To, že je Sára hluchá, jsme s manželkou zjistili zhruba týden po té, co jsme Sáru přivezli domů. Podezření v nás vyvolala situace, kdy Sárina spala na gauči (kde jinde, že?) a Linda upustila cosi v její těsné blízkosti. Očekávaná reakce psa se však nekonala… Následně jsme zkoušeli tleskat, volat z různých úhlů a stále nic. Následovalo audiometrické vyšetření, které naše obavy potvrdilo. Diagnóza - oboustranná úplná hluchota. Polkl jsem, podíval se do tázavých očí veterináře a ten dotaz jsem cítil, aniž by byl vysloven. Poděkoval jsem, Sáru naložil do auta a pomalu jsem se vracel domů. Následující dny byly pro nás, jako pro normální smrtelníky těžké. Neměli jsme představu, jak se k takovému pejskovi chovat, do jaké míry je hluchota závažná, jaký bude jeho případný další život? Otázek, kterých jsme si položili, bylo spoustu - ano, na zvážení bylo i štěňátko nechat utratit, ale neudělali jsme to. Namísto toho jsem si sedl k počítači a zkoušel najít informace o výchově, životě a starostech hluchých psů, poštu rozesílal, kam se jen dalo, abych se dopídil alespoň nějakých informací. Z toho, co se mi vrátilo zpět, jsem postupně nabýval dojmu, že hluchota je možná jedno z nejzávažnějších postižení, které psa může potkat. Takto postižený pes nemá šanci na normální život, bude lekavý, stresovaný, nevychovatelný, jeho život se omezí na život na vodítku, nebo na uzavřené zahradě - bude mít ze života peklo a spolu s ním i my a dříve nebo později ho stejně srazí auto, nebo ve stresu uteče. Tak s takovou vizí jsem se propracoval až na internetový chat, kde jsem potkal, dnes již kamarády, kteří mě nakontaktovali na výcvikáře kynologického spolku v Hostivaři. Zavolal jsem a s Pavlem dohodl první schůzku. A zde začíná příběh hluchého psa, který překročil svůj stín.
První schůzka v psí škole se konala asi ve dvou a půl měsících Sárinčina života, kde se Pavel na Sáru podíval a dal první rady, jak z pejska vychovat "závisláka". Na základě jeho rad jsme Sáru všude brali s sebou a zaměstnání nebylo výjimkou. Zde nejednou ozdobila koberec efektně vytvořenou loužičkou, jelikož tak rychlé nohy, abych ji stihl po probuzení vynést ven, jsem neměl. S Pavlem jsme se domluvili zpočátku na individuálním výcviku, kdy se věnoval pouze Sáře, předváděl mi, jak ji chválit, trestat, jak učit a trénovat přivolání a povel "sedni", "lehni". Doma jsme se pak snažili rady aplikovat v praxi a po chvilkách trénovali. Pamlsek byl nezbytnou součástí a místo hlasového povelu jsme používali posunek rukou. Ráno a odpoledne je pak čas, kdy se chodí na procházky. Ze začátku byla Sára rozverné veselé štěňátko, které cupitalo v trávě, honilo hmyz a vůbec se chovalo tak, jak se správné štěňátko chovat má. Lumpačilo, poznávalo a užívalo života. Na procházkách jsem Sárinku volně pouštěl a trénovali jsme přivolání. Důležitý byl častý vizuální kontakt, který se pravděpodobně naučit nedá, nicméně byl tak nějak přirozený, možná jsme ho zdůrazňovali tím, že v momentě, kdy se Sára otočila, jsme dělali hlouposti, klekali si, lehali si na zem, a když se zájmem přiběhla, byla pochválena a odměněna pamlskem. Jak čas plynul, naše obavy se pomalu rozplývaly a my získávali jistotu, že "to" půjde. Po měsíci už Sára začala vnímat a rozumět posuňkové řeči a zvládá povel "sedni" na pamlsek. Na chodníku chodila na vodítku a na poli, nebo v místech, kde nehrozilo žádné bezprostřední nebezpečí, jsme ji volně pouštěli, což dodnes využívá jako možnost vykoupat se v potoce, prohnat sem tam nějakého zajíce nebo koroptev. Po dvou měsících od první návštěvy cvičáku už Sára uměla "sedni", "lehni" a překvapivě i povel "ke mně".. Za pamlskem se hnala na ne zcela úplně jistých nožičkách nejen přes celou místnost, ale už i zahradu. Ohlasy od výcvikáře jsou pozitivní, což je více než skvělé. Povely na místě nebyly problémem. Sára se prostě koukala a vnímala. Hlavní úskalí bylo přivolání, které v jejím případě muselo být 110%. Důležité bylo, aby opravdu vnímala a často se otáčela tak, abychom měli čas ji kdykoliv přivolat. Na procházkách, když ignorovala přivolání, jsme se schovávali za stromy, auta, kontejnery, aby se naučila pánečky si hlídat. Nakonec, udivené pohledy okolojdoucích, když se člověk krčí za kontejnerem, jsou taky celkem zábava.
Ve čtyřech měsících uměla Sára posuňky signalizující základní povely, včetně přivolání a na cvičáku nastal čas, abychom se zapojili do běžného výcviku podobně starých kamarádů. Do této doby jsme cvičili individuálně bez přítomnosti jiných rušivých elementů. Každý jednotlivý povel je doprovázen jiným posuňkem rukou, nebo prstem. Koneckonců takto se cvičí i zdravá štěňátka a postupem času je posunek odbouráván a zůstává pouze hlasový povel. Zmiňuji to proto, že výcvik tohoto hluchého psa se nijak moc výrazně nelišil od standardního postupu. Ano, byl individuální a Sáře jsem se opravdu denně věnoval, co se výcviku týče, několik desítek minut. Nicméně, zbývala spousta volného času na hry, dovádění a lumpačení, jak Sáře, tak i mně. Samozřejmě nenabývejte dojmu, že každý povel byl 100% a přesný jako kolečko ze Švýcarských hodinek:-). Povely v jejím provedení nebyly přesné, jelikož měla tendenci sedat si a lehat tak, aby na mě dobře viděla, to znamená křivě. V tomto období jsme začali cvičit tedy i s ostatními psíky. Zpočátku byla Sára jak utržená ze řetězu, nicméně cvičila naprosto srovnatelně, jako stejně staří nebo starší kamarádi a nedá se napsat, že by zaostávala. V některých případech dokonce naopak. Ostatní štěňátka a psy zbožňovala a za hru s nimi by položila život, čili odvolání od hry bylo problém až do prvního hárání někdy v desátém měsíci. Zde nastává první problém hluchého psa - tedy problém má jeho pán. V momentě, kdy nejste dostatečně předvídaví, nebo rychlí a pes se vám rozeběhne, ať už honit zajíce, nebo si proste očmuchat jiného psa, logicky jej neodvoláte. Prostě počkáte, až se podívá a teprve poté následuje povel. Přiznám se, že do zmiňovaného desátého měsíce Sárina prostě čas od času zdrhla. Následuje omluva dotčeným lidem a pokud psa neodvoláte, trest. Jestliže se povede pejska odvolat, následuje veliká pochvala. Vzpomínám na momenty, kdy jsem prosil lidi, aby mi tu bestii chytili a já ji mohl včas potrestat. Nebo na chvíle, kdy jsem byl bílý vzteky a nemohl ji potrestat, protože nakonec přiběhla sama. Kolikrát jsem si říkal, že by vůbec nebylo od věci, aby dostala od nějakého psíka za vyučenou, aby si to pamatovala. Opět nic divného ani u slyšících psů, jen s tím rozdílem, že slyšícího psa "uřvete".
Důležité je, aby byl na vás pes opravdu navázaný a při závodech s případným zajícem věděl, kde je míra. Sára dodnes při volném pobíhání zajíce prohání, nicméně uteče tak na sto metrů a sama se vrátí se skleslým výrazem, protože ví, že to pán moc v lásce nemá. Toto je moje pochybení a honění zajíců se dá odbourat například za pomoci stopovací šňůry - moje nedbalost. Stejně tak, každý, ať už hluchý, nebo zdravý psík brzy pochopí, že když je na volno (simulace volna na stopovací šňůře u Sáry nefungovala - věděla moc dobře, jak se věci mají), je velká náhoda, když ho pán potrestá. Chce to trpělivost. Na cvičáku postupně přidáváme povely "k noze", "vpřed" - to když se chystáme na kladinu, áčko nebo prolézt tunelem. Přidáváme i povel "zůstaň" při odložení a štěkání na povel.
Během výcviku až do jejího prvního roku se již základní ovladatelnost neučila, ale pouze zdokonovala tak, aby byla připravena na první zkoušky. Mimo cvičák v té době již Sára chodila jak na vodítku u nohy, tak i bez vodítka a na poli zcela na volno, bez jakýchkoliv problémů, povel "místo" v domácím prostředí je samozřejmostí. Přivolání platí dodnes vždy na první pokus. Na první dovolené v jejích 7 měsících už vůbec nepůsobila jako handicapovaný pes, naopak působila jako každé jiné odrůstající štěně, aniž by nezasvěcený člověk poznal, že se jedná o hluchého psa.
Každý pes na cvičáku brzy pochopí, že i když má volno, tak během chvíle následuje přivolání a tudíž "volno" se stává novým povelem. Toto se samozřejmě stalo i nám, takže když dostala posuňkem povel volno, odmítala odejít. Přidali jsme proto nový cvik - revír. Z mého pohledu je to trošku podvod na rozhodčí při zkouškách, jelikož ona volno na cvičáku nemá, ale na druhou stranu si strašně ráda oběhne cokoliv je v dosahu, takže zde je potom i nutná troška míry načasování kdy, a ve kterém momentě dát povel ke mně tak, aby rozhodčí měl pocit, že byl pes přivolán:-). V reálu to pak vypadá tak, že pes dostane povel "revír" přičemž hlasem říká "volnóó" - psík běží na maketu, psovod dostane povel psa přivolat… Vyčká pár dalších vteřin, než se pes dostatečně přiblíží k maketě a vydá mocný hlasový povel, jen pro formu, "ke mně". Pes dokončí oběhnutí makety a nadšeně se řítí k psovodovi s přesednutím. Většinou to bývá za 10 bodů:-)). Učení základní ovladatelnosti Sáry, tak jak je nezbytně nutná míra k tomu, aby pes byl bezproblémovým z hlediska ovladatelnosti v běžném životě, jsem dokončil 8 měsíců po jejím příchodu do naší rodiny.
Výcvik nás bavil a proto jsme pokračovali s novými kamarády a každá hodina je dodnes potěšením, jak pro pána, tak pro Sáru, na které je vidět radost, když může cvičit. Lehce po prvním roce jejího života jsme se s očekáváním přihlásili na první zkoušky ZZO a následně na ZOP. Výsledky zkoušek při počtu bodů 55 a 97 nejsou scénářem handicapovaného nezvladatelného psa.
Nevím, zda bych to na tomto místě měl zmiňovat, nicméně oba rozhodčí se nezávisle na sobě shodli na tom, že by nepoznali, že se jedná o neslyšícího psa. V tomto okamžiku jsem si prvně uvědomil, že nevlastním hluchého psa, ale mám naprosto normálního psa, takového jako má pan Novák od vedle, nebo pan Vomáčka, který ty zkoušky neudělal. Přihlásili jsme se i na zkoušky ZPU1, které jsme, pravda, neudělali. Zanedbal jsem se Sárou jak stopování, tak hlídání předmětu. Byla to čistě moje vina, jelikož jsem se Sárou začal hlídání trénovat asi měsíc před zkouškami a jak se ukázalo, Sára je povahou všechno, jen ne hlídač předmětů. Rozhodčí vyžadovala při hlídání akci psa, nikoliv jen štěkání (u Sáry ještě ke všemu hravé ňafání), takže tento cvik byl za minimální počet bodů. Druhou část zkoušek jsme pouze odchodili záměrně tak, aby Sára neprošla. Oba víme, že má na víc, než jen na to prolézt s odřenýma ušima. Na ZPU1 se chystáme letos. Ano někdo by si mohl říct, že těch zkoušek moc není a bude mít pravdu, je to bohužel dáno i povahou Sáry, která prostě nechápe obrany. Nechápe, proč by měla do něčeho kousat, na někoho bezdůvodně štěkat a ještě ho, nedej bože, honit. Stopy jsou tudíž naší další výzvou. Neskromně řečeno, Sára by byla schopna složit i první záchranářské zkoušky ZZZ. Dala by se naučit, aby štěkala a třeba i špatně kousala, ale ruku na srdce - nemělo by být cvičení jen užitečná zábava? Závěrem loňského roku jsme zkoušeli i dovednosti spojené s disciplínou Agility. Zde musím konstatovat, že Sára neumí chodit a tvrdohlavě to odmítala, po pravé straně těla, což je někdy nutností. Nicméně, škálu překážek od áčka přes skok daleký až po slalom zvládla a dle slov trenérky, kdyby nebyl páneček lenoch, mohlo by to být lepší.
O výcviku a vavřínech jsem, myslím, napsal už dost. Pro toho, koho by zajímalo každodenní soužití, budou určeny následující řádky. Sára se doma chová naprosto normálně. Není lekavá a o stresu se jí možná zdá, když spí vedle naší tříleté dcery, se kterou je ohromná kamarádka a pokud má tendence něco hlídat, tak je to právě ona. Dcera si může dovolit naprosto cokoliv bez sebemenších obav o její zdraví. S kočkou si hraje jako každý normální pes, který je na kočky zvyklý. Pokud je potřeba hlídání přes víkend, nebo během letecké dovolené, stará se příbuzenstvo bez jakýchkoliv problémů - stačí vzít do ruky tenisák a Sárinčin svět se dramaticky zúží, a i kdyby před ní poskakovalo třicet růžových zajíců, nehne se na krok. Pro ty, které by nebavilo po dokončení základní poslušnosti ve výcviku pokračovat, existuje mnoho dalších možností, jak se psem pracovat nebo si prostě jen užívat. V Sárinčiném případě je to láska k vodě a aport ve vodě nadšeně vítá, až mám někdy pocit, že by se raději utopila vyčerpáním, než by klacek nebo balonek ve vodě nechala. Další variantou je možnost účastí na různých výstavách kříženců - tzv. voříškiády. Několik jsme jich absolvovali bez toho, aniž by kdokoliv poznal, že se jedná o hluchého psa a na každé jsme minimálně získali vítěze kruhu, jednou i vítěze naší kategorie. Svědčí to o naplnění tragických scénářů, které jsem nastínil v úvodu? Její postižení s sebou nese i řadu výhod, jednou z nich je celkem zábavná hra na schovávanou v domácím prostředí, kdy stačí odejít z baráku a vrátit se, když pes spí. Rámus po příchodu můžete dělat dle libosti, (takže ani po návratu z restauračního zařízení nemusíte mít obavy, že psa vystresujete), nemusíte se ani přibližovat na kontaktní vzdálenost a máte tak tři minuty na to se někam dobře ukrýt. Pak už se jen bavíte tím, kdy se pes probudí a jak přesně kopíruje vaši trasu po příchodu až na vaši pozici. Zatím jsem ještě nevyhrál:-) Dalšími výhodami jsou například ignorace střelby při odložení, otázku bujarých Silvestrů taky neřešíme, jekot tříleté dcery lítajíc s dětským smetákem po obýváku ji z klidu rozhodně nevyvede, nic si nedělá z toho, když na ní zařvu a samozřejmě, když na ní cizí lidé pohvizdují v hospodě či restauraci, ani se nehne… Když pak slyším, jak říkají: "Ten pes je snad hluchej.." - jen se usmívám…
Pokud by mě někdo požádal, abych to shrnul, tak bych asi napsal, že mám psa, který cvičí na posuňky, na procházkách si nás hlídá a neutíká, je přítelem takovým, jakým má správný pes být. Jsem rád, že máme Sáru a to jaká je, není moje zásluha, není to ani zásluha Sáry, která umí rozdávat radost a lásku plnými tlapkami. Je to zásluha všech lidí, kteří se nám věnovali, kteří nad námi nemávli lhostejně rukou a neřekli: "Ten pes je ztracenej." Těm všem patří moje neskonalé díky, diky za to, že nám umožnili pochopit a uvědomit si, že možné je opravdu všechno.
Ano, mám hluchého psa a troufnu si tvrdit, že mám psa, který žije hodnotnější život, než polovina zdravých psů - a jakého psa máte vy?
Habba

Reginka- 17 ročná fenka

26. května 2009 v 12:26 | PsiaDuša


 
 

Reklama